March 9, 2019
Status quo ante bellum (“stav ako pred konfliktom”) – taká bola predstava viacerých koloniálnych veľmocí, ktoré chceli obnoviť svoje panstvo na územiach, ktoré ovládali pred druhou svetovou vojnou.
Bol to aj prípad Francúzska, ktoré chcelo po skončení japonskej okupácie znovunastoliť svoju správu v juhovýchodnej Ázii, teda na území dnešného Vietnamu, Kambodže a Laosu.
Avšak v roku 1946 sa na scéne objavil nový vietnamský komunistický vodca Ho Či Min. Radikalizoval sa pritom vo Francúzsku a z Európy si priniesol aj nové ideologické zbrane – nové revolučné koncepty a spojil ich s ľudovou túžbou po národnej nezávislosti.
Bol to muž, ktorý viedol dve veľké vojny – najskôr proti koloniálnemu Francúzsku a neskôr i proti Spojeným štátom americkým. A pre obe z nich sa stal práve Vietnam nočnou morou.
Už prvá indočínska vojna (1946 – 1954), v ktorej uviazlo Francúzsko, ukázala v plnom svetle úpadok starých európskych mocností a naznačila, že nové boje sa budú viesť v bipolárnom svete a v mene nových revolučných hesiel.
Znamenal teda rok 1945 a porážka cisárskeho Japonska koniec krviprelievania na ďalekom východe a v Indočíne? Zďaleka nie.
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Jakubom Drábikom, ktorý o vo Vietname prednáša na Masarykovej univerzite v Brne.
See omnystudio.com/listener for privacy information.
